Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera.Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakých ozdôb a farebnej stužky.

"Čo to robíš?" vyčítal je príkro otec. "Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?"

Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta.

Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar.

"To je pre teba, ocko." zašepkala.

Otec znežnel. Bol asi pritvrdý. Veď to bol darček preňho. Pomaly rozviazal stužku, trpezlivo rozbaľoval zlatý papier a pomaličky, pomaličky otvoril škatuľu. Bola prázdna! Nepríjemné prekvapenie roznietilo jeho výbušnosť:

"To si premárnila všetok papier a stužky, aby si zabalila prázdnu škatuľu?!"

Dievčatku znova slzy zaplavili očká:

"Ale, ocko, škatuľa nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!"

Preto má dnes istý človek na pracovnom stole v kancelárii škatuľu od topánok.

"Veď je prázdna!" čudujú sa všetci.

"Nie, nie je prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!" povie zakaždým.