Pri zbieraní obetných darov v jednom africkom kostolíku si ľudia podávali široký prútený kôš. V lavici v poslednom rade sedel chlapček. Úzkostlivo sledoval kôš, ktorý putoval z lavice do lavice. Pri myšlienke, že nemá vôbec nič, čo by obetoval Pánovi, ťažko vzdychal. Kôš doputoval až k nemu. A tu na údiv všetkých veriacich, si chlapček do prúteného koša sadol a povedal: "Obetujem Pánovi to jediné, čo mám."

Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera.Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakých ozdôb a farebnej stužky.

"Čo to robíš?" vyčítal je príkro otec. "Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?"

Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta.

Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar.

"To je pre teba, ocko." zašepkala.

Mocný kráľ povedal raz starému kňazovi: „Hovoríš, že človek, ktorý sto rokov páchal zlo pred smrťou poprosí Boha o odpustenie, sa znova narodí v nebi. Ale ak niekto spácha iba jeden zločin a neoľutuje ho, skončí v pekle. Je to spravodlivé? Sto zločinov je ľahších ako jeden?“¨

Starý kňaz na to kráľovi povedal: „Keď vezmem takýto malý kamienok a položím ho na hladinu jazera, potopí sa, alebo ostane na hladine?“

„Potopí sa,“ povedal kráľ.

Jeden majster dlhé roky pracoval vo veľkom stavebnom podniku. Raz dostal príkaz postaviť ukážkovú vilu podľa svojej chuti. Mohol si vybrať miesto, ktoré sa mu najviac páčilo, a nehľadieť na výdavky.

Hneď sa dal do práce, ale podľahol pokušeniu využiť slepú dôveru. Použil podradný materiál, zamestnal neodborníkov za nízku mzdu a takto ušetrené peniaze strkal do vlastného vrecka.

Skupina vysokoškolských absolventov so závideniahodnými kariérami prišla na návštevu za svojím profesorom z univerzity. Reč sa čoskoro zvrtla na sťažnosti na stres doma i v práci. Profesor ponúkol svojim študentom kávu, odišiel do kuchyne a vrátil sa s kanvicou a zbierkou najrôznejších šálok porcelánových, umelohmotných, sklenených, starých i moderných, lacných i drahých a povedal im, nech sa obslúžia. Keď už všetci sedeli so šálkou kávy, profesor povedal: ‑

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny

Viac vymožeností, ale menej času

Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu

Viac vedomostí, ale menej súdnosti

Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov

Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti

Utrácame príliš bezstarostne

Smejeme sa primálo

Žena vyšla z domu a uvidela troch starých mužov s dlhými bielymi fúzmi, ktorí sedeli vpredu na dvore. Povedala: Nemyslím si, že vás poznám, ale musíte byť hladní. Prosím poďte ďalej a zoberte si niečo k jedlu.

Je tu pán domu? spýtali sa.

Nie, odpovedala.

24. decembra, 23:00, U KAZDEHO CLOVEKA

(Ježišová pozvánka :)

Vianočná pozvánka od Pána Ježiša

Ako dobre vieš, moje narodeniny sa blížia. Každý rok sa koná oslava na moju počesť a myslím si, že tak bude aj tento rok. Počas týchto dní veľa ľudí nakupuje darčeky. Rozhlas a televízia vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny. Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí ľudia na mňa spomenú. Ako iste vieš, oslava mojich narodenín začala už pred mnohými rokmi. Spočiatku ľudia chápali a boli vďační za všetko, čo som pre nich urobil. Teraz sa zdá, že nik už nepozná skutočný dôvod osláv. Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nepoznajú význam osláv.

Spomínam si, že aj vlani bola usporiadaná takáto slávnosť na moju počesť. Slávnostná tabuľa bola plná delikates, ovocia a rôznych maškŕt. Výzdoba bola skutočne fantastická a všetko to dopĺňali nádherne zabalené darčeky. Chceš však niečo vedieť?

Jedného dňa, istý nevidiaci muž sedel na schodíkoch pred budovou s klobúkom na nohách a tabuľkou s nápisom: „Som slepý. Prosím, pomôžte mi." Išiel okolo publicista , pristavil sa a videl, že slepec ma v klobúku len par drobných. Zohol sa, prihodil nejaké mince a potom, bez toho aby si pýtal povolenie, zobral tabuľku, a na druhu stranu napísal inú vetu.

Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME. Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol 1000 korunovú bankovku... V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: „Kto by chcel túto 1000 korunovú bankovku?"Ruky sa začali dvíhať.

Povedal: „Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto." Začal bankovku mačkať. Potom sa opýtal: „Kto ju ešte stále chce?" Ruky boli znovu vo vzduchu.Dobre odpovedal a čo ak urobím toto?